Sekier nie je skrýša pred svetom

Rozhovor o Ekokomunite Sekier s Miroslavom Kašiakom, ktorý bol v skrátenej podobe uverejnený v časopise Ďalekohľad na jar 2009.

Sekier je usadlosť situovaná na zaježovských lazoch, asi 15 km od Zvolena. Koľkoročnú históriu si môže pripísať toto gazdovstvo?

Voľakedy ľudia zvykli vpísať rok postavenia domu na hlavný stropný trám – to je ten, na ktorý pozerajú, keď sedia pri stole. Volá sa to „vročenie“. Na tom sekierskom stojí: „Dom tento zbudoval Jano Tončík s manželkou jeho roku pána 1874“.

Pred 15 rokmi sa Pospolitosť pre harmonický život, občianske združenie, ktoré pôsobí v Zaježovej, rozhodlo, že gazdovstvo odkúpi. Prečo?

Remeselné akcie, ktoré na Zaježovej organizovala Škola ľudovej kultúry (ŠĽK) a tábory Stromu života sem pritiahli veľa aktívnych mladých ľudí. Spomedzi nich sa sformovala skupina, ktorá vnímala remeslá a tradičnú kultúru všeobecne, ako na inšpiráciu pri svojich snahách žiť skromnejšie a bližšie k prírode. Snažili sa nájsť spôsob, ako na lazoch fungovať dlhodobo a založili vlastné občianske združenie – Pospolitosť pre harmonický život. Odkúpili gazdovstvo Sekier ako priestor, kde sa mohli sebarealizovať.

Koľko ľudí sa vystriedalo na Sekieri? Ako dlho tam zostávajú?

Viac ako 3 mesiace bývalo na Sekieri počas uplynulých 15-ich rokov približne 70 ľudí celkovo sa tam vystriedalo, odhadujem, okolo 2000 ľudí. Našim cieľom však nie je kvantita, ale skôr kvalita. Preto „máme radšej“ hostí, ktorí zostanú dlhšie ako týždeň a „najradšej“ máme mladých ľudí, ktorí zotrvajú aspoň rok.

Problémom Sekiera je obmedzené súkromie a aj to, že prirodzene najväčšia zodpovednosť leží na tých, čo sú tam dlhšie. Ľudia po čase „vyhoria“ a idú ďalej, chcú sa v živote posunúť.

Aká veľká je komunita a vekový priemer na Sekieri?

Počet Sekierčanov kolíše – stalo sa, že tam bol pár mesiacov iba jeden obyvateľ, ale aj to, že ich tam bolo 10. V súčasnosti sú na Sekieri dlhodobo piati mladí ľudia – traja z nich cez Európsku dobrovoľnícku službu. Najčastejšie tu žijú a toto miesto navštevujú 20-30 roční ľudia. 

Čo motivuje ľudí k tomu, aby prišli bývať na Sekier? Čo tým získajú? Aký je prínos tohto projektu pre vašu organizáciu?

Sekier prezentujeme predovšetkým ako miesto pre dobrovoľníkov, ktorí chcú pomôcť pri našich verejnoprospešných projektoch - pri rekonštrukciách tradičných domov a stavbách z prírodných materiálov, organizovaní festivalu, víkendoviek či táborov, aktivitách s miestnymi deťmi. 

Navonok sa zdá, že sa tu ľudia naučia najmä praktické veci - ako omietať hlinenou maltou, dopestovať kapustu bez chémie, či podojiť kozu. Z vlastnej skúsenosti, ale aj častým kontaktom so Sekierčanmi viem, že najväčší prínos pre ľudí, ktorí tam vydržia dostatočne dlho,  je v niečom, čo by som nazval „dozrievanie“. Mladí ľudia sa tu menia - Sekier im nastaví zrkadlo a je na nich, čo urobia s tým čo vidia. Niekedy je to bolestný proces, ale tak to chodí, pokiaľ sa chce človek posunúť vpred.

Prichádzajú sem aj ľudia z iných krajín. Možno teda hovoriť o multikultúrnej spoločnosti...

Od určitého obdobia zahraniční obyvatelia Sekiera dominujú. Stávalo sa, že tam nebol nikto zo Slovenska, alebo z Čiech, čo prekvapovalo najmä hostí, ktorí čakali niečo v štýle skanzenu. Sekierčania komunikujú zväčša anglicky, aj keď väčšina cudzincov po čase celkom dobre ovláda slovenčinu. Zaujímavé je, že táto multikulturalita nezmenila výraznejšie „ducha domu“ – spôsob, akým Sekier formuje ľudí.

Život v komunite si vyžaduje veľkú dávku tolerancie a trpezlivosti. Nemajú občas obyvatelia/ľky Sekiera zo seba tzv. ponorkovú chorobu?

O tom by sa dala napísať celá kniha – psychológovia by tu nazbierali množstvo zaujímavého materiálu... Ale vážne - Sekier občas pritiahne aj zvláštnych ľudí, ktorí vôbec nie sú pripravení na život v komunite. Pre ostatných ľudí, ktorí tam žijú je náročné vysporiadavať sa s tým. Pokiaľ sa však cez to dostanú a neutečú, práve takéto zaťažkávacie skúšky sú pre nich najlepšou školou života. Na druhej strane, normálni, pozitívne naladení ľudia, ktorých sem prichádza väčšina vychádzajú medzi sebou zvyčajne dobre a Sekier je pre nich miestom, kde si vytvoria priateľstvá pretrvávajúce aj dlho po tom, ako Zaježku opustili.

Ako vyzerá život ľudí na Sekieri? Existujú tu určité pravidlá či povinnosti?

Časom sme si „evolučne“ vyvinuli pravidlá fungovania, ktorými sa snažíme zladiť naše potreby a očakávania ľudí, čo sem prídu. Obyvatelia, ale aj hostia na Sekieri by mali zhruba polovicu pracovného týždňa pomáhať pri našich projektoch, čo zvyčajne znamená prácu mimo Sekiera. Zvyšný čas sa starajú o Sekier a o seba – čiže pracujú na záhrade, chystajú palivové drevo, striedajú sa pri varení a upratovaní, starajú sa o kozy a pod. Vyžadujeme zhruba 5-6 hodín práce denne.

Dá sa hovoriť o potravinovej alebo ekonomickej sebestačnosti Sekiera?

O potravinovej sebestačnosti sa v prípade Sekiera hovoriť nedá. Ľudia, ktorí tam prichádzajú sa iba učia, čo to znamená starať sa o záhradu, či zvieratá a nemáme tam nikoho nastálo. Odhadujem, že Sekierčania si sami zabezpečia štvrtinu potravín, čo vôbec nie je zlé, keď to porovnáme s tým, ako funguje väčšina spoločnosti.

Iné je to pri otázke ekonomickej sebestačnosti. Obyvatelia/ľky Sekiera platia za pobyt nájom, z ktorého pokrývame náklady na údržbu domu. Financie potrebné na stravu, poistenia a osobné náklady si zarobia brigádami. Najdôležitejšie je však, že ich spotreba sa pobytom na Sekieri výrazne zníži – zvyčajne im stačí zarobiť mesačne 70-100 €. Sekier je teda ekonomicky sebestačný, čo sa týka prevádzky, avšak na investície do jeho rozvoja, alebo na verejnoprospešné projekty v Zaježovej, na ktorých pracujú dobrovoľníci, musíme zháňať granty od nadácií.

Ľudí, ktorí sa rozhodli zmeniť svoj životný štýl, ísť alternatívnou cestou, žiť väčšmi v súlade s prírodou, neraz majorita prehlási za čudákov. Predsudky prinášajú skreslený pohľad, podľa ktorého takíto ľudia odmietajú výdobytky techniky. Sekierčania/čanky však majú svoj vlastný blog, na ktorom sa delia so svojimi skúsenosťami, používajú elektrinu....

Pre nás, ľudí z PHŽ, ktorí venovali do Sekiera nemálo životnej energie, je dôležité, aby sa naplno využil potenciál tohto miesta. Chalúp, kde sa môže človek zašiť a úplne ignorovať celý svet, je veľa – Sekier by mal byť o niečom inom. Je to miesto, ktoré je na Slovensku ojedinelé najmä svojim prepojením so širšou zaježovskou komunitou. Je to obojstranne prospešné prepojenie.

Tým, že v súčasnosti máme v Zaježovej rozbehnutých množstvo aktivít, kde potrebujeme pomoc, musíme hľadieť aj na efektivitu.

Na druhej strane, nechceme zbytočne narušiť čaro tohto miesta, preto so zavádzaním technických vymožeností na Sekier narábame opatrne. Väčšinou však rozhodnutia tohto typu nechávame na ľudí, čo tam žijú – pokiaľ splnia naše očakávania a pokiaľ nerobia nezmyselné veci. Pred rokom tam fungovala partia, ktorá niekoľko mesiacov nepoužívala elektriku, teraz sú tam ľudia, ktorí majú na Sekieri počítač s internetom a začali písať vlastný blog. Každá „generácia“ Sekierčanov je iná...

Sám si žil istý čas (ako dlho?) na Sekieri. Čo ti priniesla táto skúsenosť?

Na Sekieri som žil v období od začiatku roku 1996 do  jari 2001. Druhú polovicu tohto obdobia som však bol na Sekieri iba „na polovičný úväzok“, v čistom čase som tam teda strávil približne 3,5 roka. Sekier mi poskytol množstvo neoceniteľných skúseností, hoci to niekedy bolo v duchu hesla „čo ťa nezabije, to ťa posilní“. Ideály  však prežili skúšku ohňom, aj keď v inej podobe, ako na začiatku.

Ak si to chce niekto vyskúšať život v tejto komunite, sú jej/mu dvere otvorené?

Všetky potrebné informácie pre záujemcov o dobrovoľnícky pobyt sú na www.zajezka.sk v časti „O Sekieri“. Dvere sú tu otvorené pre každého, kto sa dokáže zladiť s miestnou komunitou. Nie je to skrýša pre tých čo unikajú pred civilizáciou, či sebou samým. Očakávame, že sem budú prichádzať ľudia s pozitívnou motiváciou – ľudia, ktorí sa chcú niečo naučiť, ktorí chcú sa chcú zapojiť do našich aktivít a ktorí ocenia krásu tohto miesta...

Za rozhovor ďakuje

Erika Strapková

časopis Ďalekohľad, jar 2009